top of page

Srnčia ruja 2025

 

Kapitola 1 - Monitorovanie (Apríl-Jún)

Po tohtoročnej úspešnej jarnej fotosezóne som sa veľmi tešil na srnčiu ruju. Srnčia ruja je akýmsi štartérom rujového obdobia, keďže hneď po nej nasleduje jelenia, potom danielia, muflónia a v decembri diviačia ruja.

No späť k srncom.

 

Možno sa pýtate, čím je ruja taká výnimočná? Okrem toho, že zabezpečuje prežitie druhu, mení aj správanie jej hlavných aktérov – srncov a sŕn. Počas roka skryto žijúce srnce menia svoje opatrné správanie a v snahe rozšíriť svoju genetickú líniu hľadajú a následne si strážia svoje rujné srny 24/7. Tým sa však vystavujú veľkému nebezpečenstvu, keďže menej opatrné srny ich často vytiahnu z lesných úkrytov na voľné priestranstvá aj počas dňa, kde sú zraniteľní. Preto mnohí z tých najväčších srncov ruju neprežijú – najmä kvôli chamtivosti poľovníkov.

No nie je to len obdobie poľovníkov, ale aj fotografov. Keďže ruja trvá len približne tri týždne a je len raz do roka, vyžaduje si veľa príprav. Preto som priebežne počas jari srnce monitoroval a hľadal dobré lokality, kde by sa mi počas ruje mohli podariť nejaké fotografie.

Keď teraz prechádzam galériu, vidím, že sa mi na jar podarilo zmapovať naozaj veľký počet srncov. Tu je pár z nich.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kapitola 2 - Ticho pred búrkou (Prvá polovica Júla)

 

Začiatkom júla som mal srnce už značne zmapované, ostávalo len čakať, kedy sa ruja začne. Z mojich skúseností na to vplýva viacero faktorov – počasie, pokoj v revíri, množstvo srnčej zveri v lokalite a aj jej pomer (srnce/srny). Ak je napríklad príliš teplo, ruja sa posunie o pár dní a pomalšie naberá na intenzite. Ak je chladnejšie, ruja začne skôr a jej intenzita býva väčšia.

 

Tento rok bolo júlové počasie ideálne – chladno, sem-tam aj prehánky, čo mi hralo do karát. V dobrých lokalitách sa srnce motali okolo sŕn už od 1. 7. 2025. Aj keď to ešte nebola skutočná ruja, bolo to dobré znamenie.

Srnce sa správali čoraz teritoriálnejšie a ak sa v ich teritóriu objavila srna, okamžite išli skontrolovať jej rujnosť.

Postupne sa aktivita zvyšovala a stretnúť srnčí pár bolo čoraz bežnejšie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kapitola 3 - Odmena za snahu a vytrvalosť

 

Posledné dva júlové týždne som nevynechal ani jedno ráno, ani jeden večer. Pobehal som veľké množstvo lokalít, aby som ruju na jednom mieste príliš nerušil. Aj keď sa mi podarilo nafotiť množstvo záberov, na srnčie „rujovky“ som nemal vôbec šťastie. Mám pocit, že vždy, keď som bol pri nejakom páre, niečo sa pokazilo. Buď len ležali, pásli sa, alebo prišla iná srna, ktorá srnca odlákala preč. Najhoršie bolo, keď sa srna rozbehla pred srncom priamo tam, kde som bol zamaskovaný — stalo sa mi to dokonca dvakrát.

 

Napriek tomu, že mi to s rujnými pármi nevychádzalo, veľa srncov sa mi prekabátiť predsa len darilo. Pred ruju som mal pár obľúbencov, ktorým som sa chcel počas ruje povenovať. Vďaka šťastiu, vytrvalosti a, dovolím si povedať, aj šikovnosti, sa mi väčšinu z nich podarilo nafotiť. Tak vám niektorých z nich ukážem.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kapitola 4 - Čerešnička na torte

S príchodom augusta som si povedal, že už nebudem fotky naháňať, ale namiesto toho si budem naplno užívať každý moment z ruje – a čo sa má podariť, to sa podarí.

Počas jednej večernej prechádzky som natrafil na srnčí pár v peknom prostredí s dobrými podmienkami na fotenie. Navyše išlo o srnca, ktorého som sledoval už od jari a podarilo sa mi ho odfotiť len raz. Povedal som si teda, že to ráno za tmy skúsim znovu.

Ráno sa mi naozaj podarilo k páru dostať, no srnec so srnou vôbec nespolupracovali. Napriek tomu som si z tohto rána odniesol aspoň pár vydarených záberov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Keď sa srnčí pár po rannej paši vrátil do lesa, stále som tam ležal – a v hlave mi bežalo: „Tak predsa sa to podarilo.“

 

Kapitola 4 - Slovo na záver

 

V prvom rade som veľmi vďačný prírode a Bohu, že som mohol byť súčasťou tohto divadla, a vážim si každú jednu fotku, ktorú sa mi podarilo zachytiť. Práve preto sa o ne chcem s vami podeliť. Nech aj ľudia, ktorí sa prírode nevenujú tak intenzívne, uvidia, aké krásy ukrýva – a prečo ju musíme chrániť za každých okolností.

 

A nakoniec ešte pár rariťákov, ktoré stoja za ukázanie.

Tak zase o rok!

bottom of page